Bílý medvěd

Keď sa to s osvetou preženie

(dôležité upozornenie: blog písala tehotná account manažérka)

S osvetou sa v práci stretávam často. Dalo by sa povedať, že osveta bola v podstate počas niekoľkých rokov náplňou mojej práce. Robili sme osvetu schizofrénii a duševným chorobám, potom poruchám rastu a Turnerovmu syndrómu, a ďalším endokrinologickým poruchám. Áno, osveta vo všetkých týchto prípadoch bola a je prospešná. V prípade schizofrénie bolo potrebné uvádzať mýty o tejto chorobe na pravú mieru a prispieť tak k tomu, aby pacienti s týmto ochorením mohli trochu lepšie dýchať a chodiť po ulici bez toho aby sa báli ukazovákov. U Turnerovho syndrómu bolo potrebné dostať do povedomia budúcich matiek viac informácií o tomto ochorení a ukázať, že slovo syndróm nemusí byť strašiak, a že dievčatká s TS vedia priniesť rodičom rovnakú radosť ako iné deti. Osveta vo všetkých týchto prípadoch mala veľký význam, pretože chýbala.

Potrebuje ale tak prirodzený proces ako je kojenie osvetu? Keď to preženiem, dalo by sa povedať, že ceckom do tváre nedostal snáď len bača z koliby na konci sveta. Za posledné 4 roky sa počet článkov o kojení v médiách zvýšil takmer 2 a pol násobne – čo je dôkazom toho, že osveta naberá na sile a obrátkach. O postoch na sociálnych sieťach ani nehovorím. Potichu si myslím, že celé toto píárko začalo u laktačných poradkýň, od ktorých sa postupne presunulo do médií a na sociálne siete. Kojenie je dnes jednoducho všade. Materské mlieko je bezpochyby pre dieťa tou najprirodzenjšou stravou, ktorá je navyše všade poruke, ale pre koho sa tá osveta robí? Osobne si myslím, a teda nemám to podložené žiadnym výskumom, že väčšina matiek u nás kojí, keď môže. Tým ostatným sa to nepodarilo dobre rozbehnúť, a len minimálne množstvo matiek sa rozhodlo nekojiť dobrovoľne. A je to ich vec. Potrebujeme skutočne presviedčať o správnosti kojenia týchto pár matiek? A takýmto masívnym spôsobom?

A čo teda tá skupina matiek, ktoré nekoja, lebo nemôžu? V rámci mini prieskumu medzi nastávajúcimi matkami som im položila otázku aké majú pocity ohľadom kojenia, či pociťujú akýsi tlak zvonku, aby kojili, a aký to má na ne vplyv. Ich odpovede ma neprekvapili, keďže sa ako nastávajúca matka podobne cítim aj ja. Veľa z nich súhlasilo s tým, že tlak na matky, aby kojili, nie je výmysel, a že je smutné, že niektoré maminy môžu pociťovať z toho stres, prípadne sa hanbiť, ak sa im nepodarí živiť svoje dieťa materským mliekom. Môžu sa cítiť menejcenné, pretože nie sú schopné dať svojmu dieťaťu to naj. A že tlak často okrem médií pochádza primárne od ostatných matiek a laktačných poradkýň a je viditeľný najmä na sociálnych sieťach. Osobne sa mi nedávno vryl do pamäti jeden status matky s fotkou, kde kojí svojho syna, ktorý hovoril niečo v zmysle, že jej malý zaspal na prsníku a to je pocit, ktorý nenahradí žiadna fľaška. Samozrejme, veľa nekojacich matiek sa cez toto prenesie, pretože vedia, že aj keď s fľaškou, sú rovnako dobré matky ako ostatné, a viac než prsník je pre dieťa dôležité prostredie, v ktorom vyrastá. Ale veľa z nich sa možno kvôli takej masívnej osvete a ospevovaniu kojenia bude cítiť menejcenne. Možno stojí za to zamyslieť sa nad tým či by sa v niektorých prípadoch nemala osvete robiť „protiosveta“ - v tomto prípade by stálo za to viac povzbudiť nekojace matky, že si plnia svoje materské povinnosti rovnako dobre ako tie kojace, a že aj s fľaškou v ruke sú plnohodnotnými mamami.  

<< zpět na seznam